História

Najstaršie stopy svedčiace o pobyte človeka v miestach, kde sa nachádza dnešný Pucov, pochádzajú z praveku. Náhodne sa našli viaceré nálezy (kamenné nástroje i neskôr vyrobené bronzové predmety).

Najstaršou písomnou zmienkou o Orave je listina Bela IV. z roku 1265, ktorá upravovala povinnosti a výsady káľovských poddaných Liptova. Prvé dediny na Orave, ktoré boli kráľovským majetkom, vznikali na domácom zvykovom práve. Roku 1351 sa pri popise hraníc medzi vyšnokubínskymi a jasenovskými zemanmi spomína potok Pucov. Ďalšia zmienka, ktorá sa dotýka územia dnešného Pucova, je z roku 1355. V roku 1369 sa v listine kráľa Ľudovíta, povoľujúcej vyklčovanie lesa v okolí dnešných Leštín, uvádza les z oboch strán potokov „Puczo et Kolbin“. Osada tu ešte nebola. Pucovčania začali domy stavať v hustých lesoch, miesto pluhu používali motyky.

Obec bola založená až v roku 1550 počas valaskej kolonizácie. Názov potoka i dediny patrí do skupiny slova púť, pútec - cesta, chodník. Názov obce pochádza od mena potoka Pucov. Ponad potok sa tiahol hrebeň, ktorým viedla starodávna cesta z Liptovského starohradu do Oravského zámku. V roku 1550 Henrik Krížovský, prefekt Oravského zámku pre novozaloženú osadu Pucov odňal polia a inú pôdu poddaným zo Bzín. Podľa daňových súpisov mal Pucov v rokoch 1564 – 1565 1 raľu, v roku 1566 už 4 rale. V roku 1574 sa Pucov uvádza ako valaská dedina patriaca vdove Františka Thurzu Kataríne Zrínskej. V roku 1575 sa spomína Michal Puczvoský ako člen valaského súdu. V roku 1590 stanovil Juraj Thurzo hranice medzi Bzinami a Pucovom, o čom vydal listinu. Podľa vizitácie E. Lányiho roku 1611 patril Pucov k fare v Dolnom Kubíne. V roku 1619 bol v Pucove šoltýsom Andrej. V tom čase žilo v obci 11 sedliakov a 10 inqiulínov.

V 80. rokoch 17. storočia sa osada dostala do veľmi biedneho stavu. Spôsobila to neúroda a strata dobytka, ktorý čiastočne odviedli kuruci. V roku 1690 tu boli obsadené 4 rale, ostatné boli pusté a vypálené. Celý oravský kraj postihla v rokoch 1715 a 1716 hrozná neúroda, zapríčinená najmä živelnými pohromami. V roku 1716 letné mrazy a ľadovec zničili celú nedozretú úrodu na poliach. Obyvateľstvo sa dostalo do veľkej biedy. Východisko hľadali v úteku z vlastných domovov. Hľadali domov v blízkych i vzdialenejších južnejších stoliciach. Nedobré životné podmienky nútili obyvateľov Pucova aj v neskoršom období opúšťať svoje rodiny a hľadať obživu až za morom. V roku 1728 sa uvádza, že ľud sa okrem roľníctva a dobytkárstva zaoberal kupčením s rožným statkom a iným dobytkom po Oravskej stolici. Okrem toho zhotovovali dlažobné kamene (kamenárstvo), avšak vykopávanie kameňa bolo veľmi namáhavé a spôsobovalo škodu na poliach. Výnos z tejto práce sotva uhradil cenu samotnej práce. V roku 1764 sa spomínajú dva mlyny. V roku 1787 bola v Pucove zriadená nová fara.

Tereziánsky urbár pre obec Pucov bol spísaný 16. septembra 1774 a potvrdený na generálnej kongregácií Oravskej stolice 11. marca 1776. Bolo to veľmi dôležité ustanovenie, pretože od veľkosti sessie – sedliackeho gruntu sa odvíjali poddanské povinnosti.

Obec zostala v poddanskom pomere oproti hradnému panstvu do vynesenia zák. čl. IX z roku 1848 o zrušení poddanstva. Po zrušení poddanstva sa pomer medzi hradným panstvom, ako bývalým zemským pánom a starousadlíkmi obce, ako bývalými urbárnikmi upravil urbárskou dohodou z 22. 10. 1869.

Život obce bol rôznorodý a ovplyvňovali ho rôzne okolnosti. V roku 1850 napríklad žiadal úrad obce Putczov panského komisára o doriešenie záležitosti okolo zhabaného ovsa. V roku 1739 zasiahla Oravu veľká morová epidémia. Takmer o sto rokov sa situácia zopakovala. Kraj zasiahla epidémia cholery. V roku 1858 narobilo krupobitie veľkú škodu.

Politické, spoločenské a správne podmienky Uhorska na začiatku 20. storočia zaradili Pucov medzi malé obce. Toto rozdelenie vychádzalo z počtu obyvateľov. Každá obec mala na každých sto duší jedného člena v obecnom výbore. V malých obciach nesmel byť počet členov výboru menší ako 10 a väčší ako 20. Zriaďujúce stanovy malej obce Pucov nadobudli platnosť 1. januára 1912. V tom čase mala obec 401 obyvateľov, ktorí žili v 86 domoch. Len dva domy boli kamenné, ostatné boli postavené z dreva. Všetky domy boli kryté šindľom. Väčšina obyvateľov sa hlásila k slovenskej národnosti a bola rímsko - katolíckeho vyznania (napr. v roku 1900 žilo v obci 407 katolíkov, 4 evanjelici a 4 židia). V zmysle XXXVI. Zákonného článku z roku 1904 sa začali viesť matriky.

1. svetová vojna priniesla aj obyvateľom Pucova veľké strádanie. Do Pucova sa postupne prikrádal hlad, bieda a do domov smútok. Nenásytná vojna si brala všetko – životy, potraviny, medené i mosadzné predmety. 28. októbra 1918 vznikla samostatná Československá republika ako jeden z nástupníckych štátov rakúsko – uhorskej monarchie. Po roku 1918 si obec v Československej republike začala písať novú kapitolu svojich dejín. Situáciu v obvode notárskeho úradu v Medzibrodí (kde patrila aj obec s Pucov) zhodnotil v roku 1922 notár Jozef Ďurčák takto: „Obce boli čisto rímsko - katolíckeho vyznania, obyvatelia boli slovenskej národnosti a prevažne organizovaní v Ľudovej strane. Iné politické spolky v uvedených obciach neboli. Hospodársky vývoj bol slabý, lebo bola veľká drahota. Vzdelávacie spolky, knižnice v obciach neboli, divadlá sa nehrávali, lebo túto činnosť nemal kto organizovať. " Nedostatok potravín si vyžiadal zavedenie prídelového systému.
Dôležitou zmenou po roku 1918 bolo používanie slovenčiny ako úradného jazyka. V správe obce k podstatným zmenám nedošlo. Naďalej mala richtára, neskôr starostu, vicerichtára, pokladníka, tútora, doručovateľa, sluhov, hrobára. Podľa štatútu obce sa právomoc obecnej správy uskutočňovala prostredníctvom volených orgánov, a to obecného zastupiteľstva, obecnej rady a starostu. Záležitosti v oblasti správnej, hospodárskej, ale aj sociálno-kultúrnej malo na starosti obecné zastupiteľstvo, volené podľa volebného zákona.

Obdobie I. ČSR patrí medzi najťažšie v dejinách Pucova, no zároveň bolo aj veľmi plodné.
Medzi významné akcie sa zaradilo riešenie veľkej rozdrobenosti pôdy. Pucov sa stal prvou obcou na Slovensku, v ktorej sa po I. Svetovej vojne vykonala komasácia pôdy podľa vtedajších technicko – hospodárskych potrieb. Pucov predstavoval typický obraz horskej obce pastvinársko –obilninárskej, kde sa úplne zachoval kolektívny systém urbárskych poriadkov. Koncom 19. a v 1. polovici 20. storočia sa prejavovala aj v Pucove preľudnenosť pôdy. Tá nestačila všetkých uživiť. Viacerí obyvatelia si museli hľadať živobytie v cudzine, ba až za morom. Štatistiky zo sčítaní obyvateľov nám ukazujú, že v rokoch 1921 a 1930 žilo v Pucove najmenej obyvateľov za dovtedajších 200 rokov. V roku 1921 to bolo len 377 obyvateľov. Z najväčších stavieb z obdobia I. ČSR treba okrem stavby školskej budovy spomenúť výstavbu vicinálnej cesty z Mokrade, od starého mosta, cez Bziny, popod Brehy, cez Medzibrodie do Pucova. V 30 – tych rokoch 20. storočia si niektorí občania dolného konca Pucova postavili vodovod.
V čase živelných pohrôm sa ťažké životné podmienky ešte zhoršovali. Začiatkom 30 – tych rokov 20. storočia sa prejavili aj dôsledky hospodárskej krízy.

Priaznivý ohlas mal v obci vznik samostatného Slovenského štátu. Toto obdobie znamenalo určité oživenie nielen národné, ale aj na úseku vzdelania a kultúry. Do formovania vedomia mladej generácie zasahoval aj obsah výuky a celkový duch školy. Aj tu na školských nástenkách bolo známe motto: „Nepovstane milý bratu národ tvoj zo svojho prachu, kým nebudú kvitnúť školy na dedičnej jeho roli.“ Sila týchto slov prebúdzala nádej v lepšiu budúcnosť, cit, lásku i túžbu po vzdelaní.
Samostatný Slovenský štát vznikol v situácii, keď sa nad Európou i svetom preháňali vojnové mraky, a to určovalo aj jeho osud. Podobne ako v iných obciach, aj tu sa v priebehu rokov názory na jeho existenciu rôznili. Obyvatelia obce však žili v relatívnom kľude a starali sa predovšetkým o svoje hospodárstva a záležitosti, ktoré sa ich priamo dotýkali. O politiku sa starali len okrajovo.
Do určitej miery v roku 1944 ovplyvňoval aj život obyvateľov Pucova pohyb partizánov či vojakov v okolí. Krátko pred príchodom ruských vojakov sústredili Nemci mužov v škole a odviezli ich do Martina. 4. apríla 1945 ráno boli v Pucove ešte rozmiestnení nemeckí a maďarskí vojaci. Keď začali prichádzať prví ruskí vojaci, Nemci sa stiahli do Medzibrodia. Počas prestrelky v obci vypukol požiar, pri ktorom zhorelo 19 domov. Niekoľko gazdov z Pucova muselo na svojich vozoch viesť muníciu, zásoby pre vojsko až na hranicu s Moravou.

Pôvodný hospodársky charakter Oravy sa po roku 1945 výraznejšie zmenil. Ovplyvnila to priama industrializácia, rozvoj dopravy, kolektivizácia a mechanizácia poľnohospodárstva lesného hospodárstva. Krátko po prechode frontu sa obyvatelia Pucova spoločne pustili do odstraňovania škôd vzniknutých pri bojových operáciách. Spojenie obce s ostatným svetom záviselo hlavne od ciest. K druhe etape výstavby cesty došlo v roku 1946, a k tretej v rokoch 1958 – 1959. Počas výstavby sa robili úpravy brehov potoka. Od druhej polovice 40 – tych rokov 20. storočia začali výraznejšie život v obci ovplyvňovať nové fabriky. Dochádza za prácou si vyžiadala zavedenie autobusovej linky v roku 1952.V roku 1949 obyvatelia začali prejavovať záujem o elektrifikáciu obce. Samotné práce išli rýchlo a do konca augusta 1950 bola elektrifikácia dokončená. V tomto roku bol do obce zavedený aj telefón. V 50 – tych rokoch sa zväčšoval záujem o výstavbu domov. Výstavbu si vyžiadala aj budova MNV (zasadacia miestnosť a kancelária) s 1 miestnosťou pre školu a obecnú knižnicu. Stavala sa v blízkosti existujúcej školy pod cintorínom. Koncom 50 – tych rokov sa pokračovalo vo výstavbe cesty do Pokryváča. Bolo treba vybudovať niekoľko oporných múrov. V prácach sa pokračovalo aj v roku 1960. V roku 1959 Jednota začala s výstavbou obchodu v strede obce.
Do zveľaďovania obce sa aktívne zapojil Zväz slovenských žien Jeho dedinská organizácia v Pucove vznikla v roku 1971. Spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov sa zmenilo na Zväz jednotlivo hospodáriacich roľníkov. V roku 1972 začal v obci aktívnejšie pracovať Červený kríž.
V roku 1983 sa v obci realizovala prípojka vysokého napätia a rozširovala sieť nízkeho napätia. V 1. polroku 1983 bola dokončená prečerpávacia stanica a tým aj celá stavba vodovodu. Aktívne pracujúcou organizáciou boli aj drobnochovatelia. Zakladajúca schôdza miestnej organizácie sa konala 21. 1. 1977. V roku 1980 – 16. a 17. septembra bola zorganizovaná výstava drobnochovateľov priamo v Pucove, vo dvore miestnej školy. Významnou udalosťou roka 1982 bolo dokončenie a odovzdanie do užívania získaného domu, klubu „U Jurka“. V roku 1986 bol vybudovaný televízny prevádzač, dokončila sa hrubá stavba Domu smútku, ktorý bol dokončený v roku 1987.
Do nového obdobia vývoja vstúpila obec Pucov po roku 1989. Výsledky novembrovej revolúcie priniesli zmeny do všetkých oblastí života. Vznikli nové politické strany. V roku 1990 Obecný úrad zabezpečil vypracovanie projektovej dokumentácie na výstavbu vodojemu, rozšírenie vodovodnej siete.
Od 1.1.1994 prešiel Obecný úrad pod správu Obecného úradu v Pucove. Začala sa riešiť trafostanica, vysporiadanie pozemku pod hokejovým ihriskom. V roku 1998 sa uskutočnilo kolaudačné konanie Domu smútku.15.12.1998 sa hovorilo o rozširovaní telefónnej siete. Plyn sa mal do obce priviesť od Osádky, cez Vahanček, na dolný koniec Pokryváča, kde sa mala stavať regulačná stanica. Plánovala sa aj výstavba miestnych komunikácií. V roku 2000 sa pracovalo na dokončení kultúrneho domu. Dorábala sa kuchynka, umyvárka, vonkajšie omietky atď. Na jar 2000 sa zorganizovala brigáda – jarné upratovanie, oprava plota na cintoríne. V roku 2000 si obec pripomenula 450. výročie prvej zmienky o obci. Dvojdňové oslavy prebehli dôstojne.